utorok, 23. decembra 2014

Zase raz tu máme Vianoce. Tohtoročné sú ale celkom výnimočné, pretože sa z nich pomerne teším a moja nálada nie je niekde pod bodom mrazu.


Minuloročné boli hrozné. Uvedomila som si, že sa stalo presne to, čo som nechcela a ešte k tomu som bola ignorovaná istou osobou. Takže nejaká vianočná nálada šla mimo mňa.
Keď sa zamyslím aj nad ostatnými rokmi, tak sa dobré a zlé Vianoce pekne striedajú. Tento rok mali prísť dobré a aj sa tak stalo. Nečakane v podobe najzlatšieho chlapa a vzťahu.

A tak ma obchádzajú depresie a po čiernom lete a šedivej jeseni prišlo farebné obdobie. A hoci si ho užívam a nemyslím dopredu ani nerozmýšľam nad tým, čo bolo, stále sa trocha obávam, že sa to vráti. Pretože ja a dlhodobo stabilná nálada sme skutočne v posledných mesiacoch nešli dohromady. (Rozmýšľam či vôbec.)

V škole bolo tento semester celkom fajn a ani zápočty neboli hrozné. A už mám aj dve skúšky za sebou, takže v januári ma čakajú tri.
Štvrtky sa väčšinou niesli v znamení nejakého dobrodružstva, lebo som pomáhala spolužiačke zabíjať štyri hodiny voľného času po rannom cvičení, kým nám nezačala znova škola. Takže sme navštívili kasematy na Špilberku, koštovali varené víno na vianočných trhoch či sme navštívili Mendelovo múzeum.
Musím skonštatovať, že som si udržala úroveň socializácie z predchádzajúceho semestra, i keď tohtosemestrová socializácia v sebe nezahŕňala toľko party ako minulosemestrová (ach, moja Bulharka).

V poslednom čase pociťujem čoraz častejšie nutkanie písať. Ale je veľmi slabé, lebo ma ešte neprinútilo niečo napísať, no primälo ma s láskou zaspomínať nad staršími nápadmi a už sa zasa častejšie vraciam k môjmu svetu.
A keď hovoríme o svetoch... Tak plánujem využiť pár dní oddychu, kým sa nezačnem učiť, k vráteniu sa k predposlednej knihe The Nightrunner série. Dúfam, že sa mi to podarí, lebo tí dvaja mi už fakt chýbajú.
A možno by som mohla tata nenápadne nasmerovať do kníhkupectva a nenápadne mu naznačiť, že by mi mohol kúpiť nejakú knihu... možno taký Behemót od Scotta Westerfelda.

Myslím, že len toľko som chcela. V podstate som sa len chcela ozvať, že žijem, a že je mi lepšie.

Tak zase niekedy nabudúce.

2 komentáre:

  1. Píš, píš aj za mňa, ja sa k tomu tiež nikdy neviem dohrabať :D

    a nech ti dobré obdobie vydrží čo najdlhšie!

    OdpovedaťOdstrániť